Stála som v knižnici a hľadala knihy. Nevedela som aké. Nevedela som názov. Nehľadala som autora ani žáner. Hľadala som to, čo ma zaujme. Hľadala som myšlienku. Chcela som len jedno, aby mala kniha hodnotu. Nič viac. Jednoduchú myšlienku, niečo, čo ma zaujme, niečo, čo vyvráti moje myslenie, niečo, čo ma donúti zmeniť názor. Hľadala som smiech a plač zároveň. Prešla som desiatky kníh. Knihy, ktoré boli staré, romantické novely, skutočné príbehy, knihy známych osobností či obyčajné úvahy. V tom zmätku množstva kníh som chytila do ruky jednu – malú, nevýraznú, s celkom otrepaným názvom, ktorý chcel jednoznačne zaujať. Musela som sa zastaviť. Ani neviem prečo, venovala som jej pozornosť. Až príliš veľkú. Opis knihy na zadnej strane obalu bol vcelku nudný, každodenný, nenápadný. Aj tak ma prinútil prečítať prvú stranu. Zastavila som sa. Bola to presne tá kniha, ktorá ma podstatu, ktorá ma myšlienku, ktorá rozmýšľa a ktorá dokáže niečo odovzdať. Bola to presne tá kniha, ktorú som hľadala. Celkom neznámy spisovateľ David Foenkinos vystihol a dal na papier presne to, čo si myslím každý deň. Vyjadril presne tie pocity, tie myšlienky, tie problémy a strach, ktorý ovládal aj mňa. Bolo to úžasné. Stála som tam, medzi stovkami kníh, s malou bielou knihou a usmievala sa ako blázon. Oči sa mi leskli od dojatia a ja som pocítila nový pocit, že v tomto všetkom nie som sama. Ani doteraz som nebola sama ale bola som sama v tom kruhu myšlienok. Bolo úžasné ako to autor knihy vystihol, jeho štýl písania, slovo po slove som bez dychu hltala, bolo to také jednoduché a pútavé zároveň.
,,Mám pocit, že smrť na mňa neustále striehne jedným okom. Každému z mojich skutkov je súdené, aby ho skúmala akási nadprirodzená sila, sila, ktorá určuje moju budúcnosť. Žijem a neprestajne myslím na to, že jedného dňa umriem. Čerpám z toho mnoho pozitívneho, najmä to, že si vychutnávam každú prežitú chvíľu: som schopný aj v tých najmizernejších zážitkoch nachádzať niečo sympatické. Napríklad, spotený v tlačenici v metre si poviem, aké šťastie, že som nažive. A tak je to aj s mojimi citovými vzťahmi. Milujem a tŕpnem, aby som nič nepokazil. Keď sa prebudím vedľa ženy, obdivujem jej ucho a pokúšam sa uchovať si v duchu v duchu výnimočnosť tej chvíle. Viem, že jedného dňa budem nehybne ležať tvárou v tvár smrti a zostanú mi už len spomienky na zmyselnosť.“