Aké krásne sú citáty o živote. Každý nám prízvukuje, že by sme mali žiť práve tu a teraz, bez myšlienok na budúcnosť. Mali by sme si vychutnávať každú chvíľu života, mali by sme byť milý, usmievavý a užívať si dnešok tak akoby to bol posledný deň. Napohľad naozaj krásne a dojímavé citáty. Po ich prečítaní si snáď každý vstúpi do svedomia a narýchlo zhodnotí svoj bežný priemerný život smrteľníka, svoje nešťastné rána, nekonečné hádky, podráždenosť a premrhanú polovicu života v škole a práci. No úprimne, čo sa dá na tom všetkom zmeniť? To užívanie života znie síce naozaj pekne a lákavo, no človek musí pracovať, musí zažívať tie rána, keď von prší. Človek musí platiť účty, musí myslieť na to, ako vyžije z podpriemerného platu, ako uživí seba či rodinu, ako si kúpi jedlo. A pri tomto všetkom sa len ťažko dá riadiť tými vymyslenými citátmi slávnych a bezstarostných ľudí, ktorí mali na to, aby riešili hlbšie podstaty. A tak sa stáva každý deň každým dňom. Stáva sa dňom bez podstaty, bez adrenalínu, bez zážitkov, bez hlbšieho naplnenia. Prežívam dni pochmúrne, sivé, nejasné, rovnaké. A napodiv sa mi tie dni páčia. Páči sa mi pocit, keď prídem domov, spravím si čaj, sadnem si, prečítam si knihu, vidím mojich blízkych, môžem sa im zdôveriť, vyrozprávať. Ak by to mal byť posledný deň môjho života tak áno, bola by som minimálne sklamaná, nebudem predsa tvrdiť, že vylihovanie na sedačke medzi štyrmi stenami je presne to po čom som celý život túžila. Ale aj to má niečo do seba. Prišla som na to, že všetko má niečo do seba, ak chceme. Je zvláštne, že to všetko je len a len o myslení. Pretože ak sme šťastný, tak je jedno kde, kedy, ako, prečo. Ide len o ten stav mysle, o nič viac.