Ak sa nebojíme každý deň zaspať, nemali by sme sa báť umrieť. Smrť je spánok, spánok naveky. Predstava, ktorá ma desí. Je to na mňa až príliš kruté. Nepamätám si, čo bolo pred mojím narodením, preto si nebudem pamätať ani to, čo bude po smrti. Niekedy si namýšľam, že je to len film, že sa zobudím a ja sa zase ocitnem vo večnosti. No až príliš často precitnem a uvedomím si, že to nie je žiaden horor ani sci-fi, je to realita. Zovrie mi srdce a zrýchli sa mi tep. Cítim sa zvláštne, akoby to malo prísť teraz. Asi nie je normálne rozmýšľať v rannej mladosti nad koncom, no nemôžem si pomôcť. Tak veľmi by som sa chcela zobudiť s istotou, že po smrti ma čaká niečo nové, krajšie.
Stále sa bojíme. Bojíme sa povedať náš názor, pocit, to, že niekoho milujeme, to, že s niečím nesúhlasíme. A pritom, čo je to v porovnaní so smrťou? Je to vlastne nič. Kedy to chceme povedať ak nie teraz, v tejto chvíli.
Chcem sa tešiť. Chcem vnímať mojich blízkych. Chcem vnímať každú sekundu. Je taká vzácna. Uvedomenie si, že večnosť nie je pre nás , je až príliš bolestivá. Rozhovory s rodinou ma hrejú pri srdci, ako rýchlo môžeme byť minulosťou. Chcem sa prestať báť a začať vnímať, len vnímať. Všetko je len stav, všetko je dočasné, všetko je pominuteľné. Ako veľmi bolia tieto slová. Neviem, či sa s nimi niekedy zmierim. Som len kvapka, kvapka v mori, súčasť obrovského sveta, miliardy ľudí. Som súčasťou 15 miliárd rokov a nepatrná časť biliónov ľudí. Je to zvláštne. Napokon, každý z nás si myslí, že je niečo viac.
Chcem viac. Viac od ľudí, viac od vzťahov, viac od lásky, viac od rodiny. Každý chce, čo najviac zo všetkého, každý chce len to najlepšie pre seba. No pritom každý tvrdí že šťastie iných je prednejšie. Prečo je také ťažké priznať pravdu? Asi preto, že lož znie krajšie.