Smrť. Súčasť nášho života. Jediná spravodlivosť na tomto svete. Niečo, čo nemôžeme ovplyvniť ani zastaviť.
Nie je to smutné? Denne stretávam stovky ľudí, vysmiatych, energických, tváriacich sa, že život sa nikdy neskončí. Ľudí bez vrásky, bez starosti, bez náznaku pochmúrnych myšlienok. Len ja sa v tom dave zastavím a zamyslím. Nad týmto všetkých. Nad zmyslom dní, ktoré plynú ako voda. Nad tým, prečo tu vlastne sme. Či sme len hmota, pár kostí a koža.
Denne riešime malichernosti. Denne sa pozeráme do zrkadla, kontrolujeme, či vyzeráme dosť príťažlivo, rozčuľujeme sa pre nič, vstávame s nechuťou a nevôľou, sme podráždení, unavení a neľudskí. A každý z nás si myslí, že to bude trvať večne. Že všetko, čo prežívame, budeme prežívať vždy. No nebudeme. Je isté, že nebudeme. Predstava môjho tela ako leží niekde pod zemou, bez života, bez úsmevu, bez energie ma desí. Sú to naozaj pochmúrne myšlienky, možno pesimistické. Ale je to holá realita a tá istota ma skľučuje.
Milujem moje rána. Keď vstanem, som síce ospalá a mám sto chutí vrátiť sa do teplej a vyhriatej postele ale mám ich rada. Keď si spravím kávu, ktorá rozvoniava po celom byte. Keď sa ráno maľujem pri zrkadle, hodiny stojím pred skriňou a rozmýšľam, čo na seba. Keď preberáme s mamou malichernosti. Keď pozeráme televízor. Keď si zapálim sviečky, prečítam knihu, uvarím čaj. Sú to tie jednoduché no krásne chvíle, ktoré nám život ponúka. A ja ich tak veľmi nechcem stratiť. Možno je to tým, že so šťastná, že prežívam pekné obdobie. Alebo tým, že mám 18, prelomový vek. No to všetko ma tak desí, nič ma nedesí viac, ako ničota. Bojím sa toho, že zavládne nič, ticho, samota, bezvedomie. Najhoršie je, že to je to, čomu dnes najviac verím.