Sila okamihu

Príde mi to zvláštne. Táto doba, ľudia, priority. Hej, viem, všetci sa dnes odvolávajú na zlú dobu, každý vyhlasuje, že toto je najhoršia doba, že niekedy tak nebolo. Ale bolo. A ešte horšie. Boli vojny, hlad a nespravodlivosť ešte väčšia ako dnes. Ale čo ma naozaj udivuje sú tie dnešné priority. Akí blbí sú ľudia. Neustále vyhlasujú, že vzhľad nie je dôležitý, že podstatné je to, akí sme bla bla bla. A pritom každý jeden z nás súdi, súdi na prvý pohľad, bolo to tak a vždy bude. Keď som niekde v bare v meste baví ma len tak sledovať ľudí. Ženské, ktoré sedia pri bare s natrčenými výstrihmi, muži, ktorí sa hrajú na najväčších čávov, vyhlasujú ako nenávidia zlatokopky, na stole zľahka, nenápadne podstrčené kľúče od drahého auta a narvatá peňaženka. Aké sú dnešné hodnoty? U žien je podstatný vzhľad, vyhladované anorektičky s napumpovaným výstrihom, vyžehlenými vlasmi a linkou stočenou až k uchu. A mužom stačia peniaze, len peniaze.

Nemyslím si, že táto doba je najhoršia, to určite nie, ale je zvrátená. A teraz neviem, čo je horšie. Asi si budem musieť zahryznúť do jazyka a pretrpieť, že dvanástky majú pestrejší sexuálny život ako ja. Asi sa budem musieť zmieriť s tým, že veľmi ťažko budem hľadať človeka, ktorý má rozum, ktorý píše aspoň trochu gramaticky správne, ktorý má správne názory, hodnoty. Ale čo sú vlastne dnes správne názory a hodnoty? Ľudia robia všetko pre spoločnosť, pre to aby sa zapáčili. Kupujú si veci, ktoré nepotrebujú, robia to, čo nechcú a to všetko len pre ľudí, pre spoločnosť. Preberme sa. Nie sme tu večne, tak na čo chceme spomínať? Ako sme sa pri snahe zapáčiť iným ľuďom prestali páčiť sami sebe?

Keď som sa minule prechádzala najväčším cintorínom padlých partizánov, pohľad mi padol na jeden hrob. Bola tam pochovaná žena. Prišlo mi to zvláštne lebo na tom cintoríne boli len muži, žiadne ženy. A tak som sa tam na chvíľu zastavila a sondovala po nejakých záchytných bodoch, po príčine prečo sa tam tá žena dostala. A vzápätí som to pochopila. Bola pochovaná v jednom hrobe, s mužom, ktorý zjavne padol pri bitke. Boli manželia, aj keď boli veľmi mladí. Prežili spolu pár rokov, pár rokov života, kedy boli zjavne zamilovaní. Tá žena sa dožila sto rokov a už nikdy sa druhý krát nevydala, ostala verná svojmu mužovi. A ešte sa k nemu dala aj pochovať. Prežila veľa rokov, desiatky rokov a milovala ho natoľko, že mu ostala verná. Je to celkom klišé, viem, taká otrepaná romantika z filmu ale lepšie ako dnešné facebookové kundičky, ktoré plačú ako veľmi trpia pre lásku po mesačnom vzťahu. Vtedy som naozaj pochopila, že nezáleží na dĺžke života ale na intenzite.