Občas sa mi cnie za tými vzdialenými časmi, občas znova cítim ten známy a neznámy pocit, znova som dieťaťom. Cnie sa mi za ním, o to viac, že to, čo som kedysi zažívala si už nebudem môcť zopakovať prostredníctvom mojich detí, detí priateľov, našich detí. Už to znova neuvidím. Vraciam sa. Nikde nevidím žiadne mobily, žiadne počítače,notebooky, tablety, smartfóny a kadejaké vymoženosti sú v ďalekej budúcnosti. Namiesto nich sú po izbe, na zelenom koberci s cestami, dopravnými značkami a zelenými stromami rozhádzané kocky, karty, autíčka, ktoré neznášam, z ktorých sa raduje vytešený brat, s bábikami, povyzliekanými aj oblečenými, so všakovakými účesmi a frizúrami, bábiky zmaľované a vykúpané, bábiky toľkokrát choré a toľkokrát vyliečené. Detská izba je ponorená do ticha, cez otvorené žalúzie preniká slnko a vonka počuť detský krik. Naplní sa nami len keď von prší, vtedy šteboceme pri všakovakých hrách, ktoré si sami vymyslíme, vlastné pravidlá, každý má iné. Víkend veští rozprávky, o siedmej budíme mamu so psími očami a s pre ňu asi nie veľmi obľúbenou vetou „mami, už som hore, mami vstávaj, sme hladní“. Na stole sú párky s kečupom alebo nejaká tá vianočka s maslom, rožtek so šunkou a paradajkou či krupičná kaša s kilom granka. Keď sa granko nenájde mama nám sype kakao a mi dosýpame cukor, ona dá vždy málo. Detská skúsenosť veští – jedz od kraja, v strede je to horúce, brat to nikdy nezabudne starostlivo pripomenúť. Ja len sprisahanecky prikyvujem. Po byte rozvoniava kakao, prísnym okom kontrolujeme, či na ňom náhodou nepláva kožka a kým vychladne, stíhame byť zafúľaní od termixu alebo od pudingu. V perinách sledujeme rozprávky, tom a jerry, včielka mája, vytešení, so zatajeným dychom a vypleštenými očami. Potom sa hrnieme von, kamaráti vyzváňajú pod oknom, ak nedotiahnu na zvonček tak len vypiskujú alebo hádžu skalku do okna. Je jedno aké je ročné obdobie. Aj v treskúcej zime sa skupinka pestro vyobliekaných detí v niekoľkých teplých, štrikovaných, hrubánskych vrstvách trmáca na ten najväčší, zimný raj – na zasnežené kopce. Za sebou natešene vlečú sane a lopáre, líca vyštípané od mrazu, kopec sa mení na bojisko, všetci sa guľujú a naháňajú, zvrtne sa to na schovky. A keď sa dotrmácame domov, sme takí nasiaknutí vonkajškom, snehom a radosťou! Mama pred nás robí čaj a večeru, napchávame sa, oco z nás oprašuje vrstvy snehu, mama suší premočenú kombinézu a rukavice po radiátoroch. Pri zvučke televíznych správ nás zahriakujú aby sme sa prestali chichúňať a my odratávame minúty do vytúženého večerníčka. Chúlime sa v pyžamách v posteli, vymrznutí, líca ani nemôžu byť viac červené. Ešte stále zostáva energia na nočné buntošenie, obhadzovanie vankúšmi a skákanie po posteli s bosými nohami. Pod posteľou je nebezpečná láva a jediná úloha, ktorú musím splniť, je udržať sa na posteli. No po náročnej bitke sa brat víťazoslávne uškŕňa na rozbombardovanej posteli a ja sa topím v imaginárnej láve. . A čo leto? Leto milujeme ešte viac. Tá vôňa trávy, tak veľmi pripomína detstvo. Kolená zafúľané od trávy, tepláky od blata, rozlietaný rybí chvost, preplnené preliezky, jeden, dva tri, štyri, ideem, schovaný, neschovaný, si to. Lezenie po čerešni, trasenie s ňou, pozooor, padajú čerešne, chytajte, aj mne dačo nechajte, heej, to sa nehrá, to nie je fér. Hádzanie čerešní do trička, vyjedanie ich po ceste, hádzanie sa do vody v tričku a kraťasoch, pitie peny z piva ocovi z pohára. Oci, môžem sa napiť? Hej ale len penu. Detská radosť, iskričky v očiach, vzrušenie, keď je von po tme, šantenie so psom, hranie futbalu, dve skaly budú bránka. Ale máme len tri skaly, tak namiesto jednej dáme tričko. Stmieva sa, ja už idem domov, naši ma zabijú. Utekanie domov, smrteľný strach z toho, že idem neskoro, existuje snáď niečo horšie ako mamin hnev zo strachu o mňa? Všetky ročné obdobia, bez ohľadu na deň, bez ohľadu na to, či vonku snežilo, či pršalo, či padali krúpy či svietilo slnko, každý deň bol jedným veľkým dobrodružstvom. Stále mám pocit, že je to dobou, ale neviem možno sa mýlim ale mám pocit, že vzduch predtým bol úplne iný.
A takto ušlo, detstvo, detstvo tak krásne. Časom zabudneme. Zabudneme na mená, zabudneme na miesta a na farby, nebudeme si pamätať o čom sme sa rozprávali alebo čo sme v tej chvíli robili. Ale budeme si pamätať, čo sme cítili, budeme si pamätať ten pocit, najsladší a najkrajší pocit bezstarostnosti, ktorý zažijeme len raz – v detstve. Bez toho aby sme si to čo i len uvedomili. Odíde bez upozornenia, bez upovedomenia, bez povšimnutia, no ten pocit, ten ostane navždy.